Daniela Krajčová ml. je šikovná a úspešná žilinská výtvarníčka. Jej práce sú silné a nútia vás rozmýšľať. Jej témy sú veľmi prítomné, napriek tomu sa po nich v umení až tak často nesiaha. O tom čo ju na umení baví, prečo sa mu venuje a čím žije sme sa s Danielou porozprávali.
Získala si významné ocenenie pre mladého výtvarníka – Cenu Oskara Čepana, aké sú tvoje pocity?
Veľmi sa teším, aj kvôli všetkým ľuďom čo mi pomáhali. Kvôli mojim rodičom, že cítia, že to, že sme tu strávili 3 mesiace počas práce na výstavu malo zmysel. Teší ma, že ta práca, ktorú som vytvorila je komunikatívna. Že ju pochopili diváci aj ju odčítala porota. A som rada za to, že sme to dotiahli do konca. V týchto časoch aj to bolo neisté, keď sa zatvárali galérie. Teším sa, aj z toho, že som mala pekný spoločenský večer. Je to pre mňa výnimočné. Samozrejme sa veľmi teším aj z cien. Je to úžasný pocit vyhrať Čepana!
Čo to pre teba znamená výhra?
Je to veľká vec samozrejme. Vo všeobecnosti sa hovorí, že cena za dielo v umení nie je moc smerodajná, predsa je to taká subjektívna vec. Ale cítila som už pri nomináciách, že si ma niektorí ľudia akoby trošku viac vážia. Či to bude niečo znamenať v profesnom živote, to ešte sa ešte len uvidí.
Vždy si bola veľmi nadaná a mohla ísť ktorýmkoľvek smerom. Ty si si vybrala umenie. Čo ťa na umení baví?
Umenie ma baví preto, že sa môžem vyjadriť a seba vyjadriť. Je to veľmi slobodné, dáva slobodu na čom budem pracovať. Čo si vyberiem zapadá to môjho života v danom momente a svojmu životu prispôsobujem aj svoje umenie. Momentálne sa to dá skĺbiť aj s materstvom, aj keď to som vtedy, keď som sa rozhodla pre umenie nevedela:). Baví ma, že sa dozvedám o nových veciach, som pre mňa v inšpiratívnom prostredí a v rámci mojich tém sa dostanem k rôznym zaujímavým ľuďom. Je to aj istá forma arteterapie, pretože je mi príjemné kresliť a je to pre mňa relax. Baví ma manuálne vytvárať veci, kresliť, maľovať, robiť keramiku.
Ako si sa dostala k umeniu?
Moji rodičia sú výtvarníci, to ma k umeniu priviedlo. Síce som najskôr začala študovať architektúru, ale potom som sa predsa len nakoniec rozhodla pre umenie. Cítila som, že by som chcela byť troška slobodnejšia. Voľné umenie mi to dovoľuje, ale tiež je to ťažká práca a stále treba začínať akoby odznova. Ani umenie nie je úplne slobodné, tiež má pravidlá ako iné odvetvia. Ale aspoň má človek pocit, že si je sám pánom. Sama si môžem vyberať témy, ktoré ma zaujímajú a na tých pracujem. Moje umenie je často orientované na sociálne, spoločensky dôležité témy. Rôzne práce, ktoré robím mi umožňujú pracovať so sociálne slabšími aj zvýhodnenými skupinami. Napríklad s Otom Hudecom sme založili projekt Karavan, kde pracujeme s rómskymi deťmi a ja som vďačná, že niečo také môžem v mojej práci zažiť. Pracujem aj s inými skupinami, dlho som pracovala s témou utečencov. Aktuálne je pre mňa dôležité materstvo. Je mi to teraz najprirodzenejšie spracovať túto tému, keďže ju sama prežívam.
Čo je pre teba inšpirácia?
Často sú to témy, ktoré ma zaujali a chcem o nich vedieť viac. Mnohokrát sa vychádzam z nejakého rozhovoru, stretnutia, zážitku, prostredia. Inšpirujú ma aj medziľudské vzťahy, sociálna vylúčenosť.
Tvoje umenie by sa dalo pomenovať trochu aj ako reportážne umenie, však?
Často je to reportážne, ale aj vizuálne. Vždy je prepojené s istou výtvarnou formou, kresbou či maľbou. Mám však dokumentárny prístup. Sú to príbehy a rozhovory s ľuďmi, reálne situácie, v ktorých sa ocitajú. Sú to príbehy, ktoré ma zaujmú a ja ich spracujem. Je to o skupinách ľudí, o tom ako je nastavená spoločnosť, o inakosti, sociálnym rozdieloch. Konkrétne osoby sú často uväznené v spoločenských podmienkach alebo ich spoločnosť dá do nejakej pozície – a to sa mi zdá zaujímavé skúmať.
Čím aktuálne žiješ?
Starám sa o moje 3 deti, všetky tri sú doma, takže väčšinu dňa strávim s nimi. Dokončila som prácu pre výstavu Ceny Oskara Čepana. Pomaly začínam pracovať na nových projektoch.
Pochádzaš z umeleckej rodiny, aký to malo vplyv na tvoju tvorbu?
Malo to veľký vplyv, tým že som vyrastala v umeleckej rodine, obidvaja rodičia sú výtvarníci. Vždy som veľa kreslila. Vďaka ich príprave som sa dostala aj na VŠVU. Neskôr na škole som si už našla inú cestu. Som aj iná generácia, v ktorej je umenie trocha inak nastavené. Má iné východiská, tak som sa prirodzene dostala v mojom umeleckom vývine niekde inde.
Tvoje aktuálne víťazné diela je ešte možné vidieť v Novej synagóge v Žiline. Jedna z tém je pohyb detí v meste. Druhá je o niečo „zložitejšia“ rieši pocity matiek na materskej dovolenke. Prečo si siahla práve po týchto témach?
Rozhodla som sa spracovať materstvo, lebo je to pre mňa veľmi aktuálna téma. Mám málo času na prácu a preto som sa rozhodla, že každodenný stereotyp matky v domácnosti bude mojou pracovnou metódou. Jednou z dennodenných opakujúcich sa aktivít sú prechádzky s mojimi deťmi. Prišlo mi zaujímavé ako priestor vnímajú deti. Bez poznania správneho účelu sa správajú spontánne, skúmajú a využívajú možnosti priestoru aj vlastného tela. Počas toho, ako som deti filmovala na každodenných prechádzok v Žiline a okolí, som zároveň pozorovala priestor celkovo a mala zámienku sledovať čo sa tam deje, čo tam robia iní, či je mesto nastavené tak, aby tam ľudia trávili čas, alebo sú tam len autá. Vybrané miesta som potom prekreslila na bavlnené plienky. Je pre mňa dôležité, že som kreslila práve na domácu textíliu, materiál, ktorý mamičky dennodenne používajú. V druhej práci som zase posteľné plachty, tiež domácu textíliu. Všetky som kúpila na internete od rôznych mamičiek. Sú používané a majú v sebe už pamäť príbehov tých žien.
V druhej práci na plachtách som prekresľovala internetové konverzácie mamičiek z rôznych poloverejných skupín na sociálnych sieťach. Aj ja som v skupine, kde sa väčšinou diskutujú každodenné otázky o starostlivosti o deti. Niekedy sa zverujú aj s veľmi citlivými vecami. Aj s takými, ktoré by možno naživo nikdy nepovedali. Tým, že sa nemajú komu zveriť, často hľadajú pomoc a záchranu na internete. Mnohé sú samé doma celý deň s deťmi, izolované, tak im iné neostáva. Ja som sa sústredila hlavne na sociálnu izoláciu a zaujímali ma tie témy vyplývajúce z nej – stereotyp, frustrácia, popôrodné depresie, násilie. Mnoho ľudí si myslelo, že tým, že sama mám tri deti, je to o mne. Ja som spracovávala príbehy týchto iných mamičiek, nebol to jeden konktétny príbeh, ale zdieľaná skúsenosť veľa žien. Pri kreslení som ju spracovala aj cez moje vnímanie a skúsenosť. Osobné to bolo tým, že som tiež matka. Nešlo o konkrétny príbeh. Každý obrázok je príbeh niekoho iného. Tak ako to oni píšu na internete, že napíšu jeden komentár – problém a ostatné ženy im na to reagujú a ja neviem, či reagujú správne. Či majú správny názor. Oni komunikujú na základe vlastných skúsenosti, skúsenosti iných, známych… Tak som si to aj nazvala, že je to taká zdielaná skúsenosť na nejakú tému. Prácu som nazvala Zdieľané vlákna. Pretože je to zdieľaný príbeh matiek. Príbehy som si subjektívne vybrala. Z nich som prekreslila konkrétne obrazy a tie dala do súslednosti, ako keď sa vyrába animovaný film. Obrazy na posteľných plachtách som rozvešala na šnúry, ako keď ženy v domácnosti vyvešiavajú prádlo. V animácii sa musí vytvoriť niekoľko obrázkov za sekundu aby sa vytvoril pohyb. Ja obrázky reálne vyvešiavam v priestore jeden za minútu, tak aby mal divák dostatočný čas si ho pozrieť a potom ho prekryjem ďalším. Všetky obrázky bolo možné vidieť na performance v rámci vernisáže, kde som plachty reálne vyvešiavala. Na výstave sú úmyselne vyvesené tak, že sa prekrývajú a viditeľné ostanú len vybrané obrazy.
Vyberáš si ťažké témy, nedoliehajú na teba?
Som typ, že mám rada takéto témy. Rada sa v tom špáram. Rada sa bavím s ľuďmi, čo majú komplikované osudy, životné situácie. Vyvoláva to vo mne nejaké pnutie a prinúti na to reagovať. Asi som taká povaha.
Aké máš ďalšie plány?
Budúci rok už mám v pláne tri výstavy a teraz mi tam pribudla ešte cesta do NY a výstava Čepan.
Máš nejaké miesto kde by si chcela vystavovať?
Rada chodím do regiónov, menších miest. Preto si aj vyberám zaujímavé malé mestá. Teším sa, že budúci rok budem mať výstavu v Rimavskej Sobote, kde sme už aj v rámci výskumu strávili jeden týždeň toto leto a dúfam, že tam ešte nejaký čas budúci rok pobudneme.
Máš ešte niečo aktuálne rozpracované?
Pracujem na videách pre školy o cudzincoch na Slovensku. Začala som pracovať na jednom príbehu – animácií, tiež o matke cudzinke.
Ako relaxuješ ak na to máš vôbec priestor?
Rada sa prechádzam sama aj s deťmi, chodím do prírody, to je pre mňa veľký relax a rada kreslím.
Čo zaujímavé si poslednou dobou čítala?
Nemám teraz veľmi čas čítať. Veľa však počúvam audio knihy. Naposledy som čítala veľmi dobre napísanú knihu od Feuchtwangera Židovka z Toleda.
Koho tvorbu máš rada?
Denisa Lehotská má veľmi pekný dokument. Kreslí a pracuje s látkami – vyšíva, strihá… Sama pomenovala, že je veľmi intuitívna, ale vie, čo je pre ňu dôležité. Človek musí nájsť dôveru a istotu v to, čo robí. Ona je teraz pre mňa veľmi inšpiratívna.
Ako rodičia sa dívajú na tvoje umenie.
Prakticky. Keď už všetci doma robíme umenie, tak aby to neostalo v skrini. Aby som neplytvala časom, energiou a priestorom. Vždy ma však veľmi podporovali, vždy mi verili a odjakživa mi pomáhali. Teraz keď som vyhrala, boli úplne dojatí a som za tu cenu veľmi rada aj kvôli nim, je to zadosťučinenie aj pre nich, keďže mi s prípravou výstavy veľmi pomohli.
Víťazné dielo Daniely Krajčovej a výstavu diel finalistov Oskára Čepana je možné vidieť do 6. 12. 2020 v Novej Synagóge aj s komentovanou prehliadkou.
Nenechajte si ju ujsť!
Autor fotografií: Richard Kohler / Foto Daniely Krajčovej: Kvet Nguyen, Fotografie vznikli pre projekt Cena Oskára Čepana 2020.
